Guľočka s miskou

25.03.2020

O možnosti, ktorú sme dostali . 

Na Slovensku sme v zovretí karanténnych opatrení. Prešlo pár dní a z prvotného šoku či náhlych zmien sa pomaly otriasame. Postupne nachádzame v situácií svoj poriadok alebo nazvime to režim. Čítame mnoho rád o tom ako toto obdobie zvládnuť, internet je sýtený tipmi, návodmi na domáce aktivity rôzneho druhu a máme k dispozícií množstvo online prenosov. Kyber priestor "praská vo švíkoch"a myslím, že všetci zaň teraz ďakujeme. Sme sociálne tvory a potrebujeme sa navzájom- máme to tu v priamom prenose.

Vďaka tejto nepriaznivej situácií sme sa ocitli zavretí doma. Sami, s rodinou a  s deťmi. Nútení s nimi (sami so sebou) fungovať "non stop" a povedzme si na rovinu, je to zaberák... Skúsme to však zobrať z opačného konca. Fakt aspoň skúsme..

Z mojich doterajších skúseností, pozorovaní, prečítaných kníh a rozhovorov s odborníkmi alebo rodičmi vnímam, že prítomný čas s dieťaťom je to najcennejšie a najzákladnejšie čo mu vieme, hneď po láske dopriať. V podstate všetko sa následne od spoločného času odvíja... ak venujem dieťaťu plnohodnotnú pozornosť, dostávam sa k nemu bližšie, spoznávam jeho svet resp. jeho vnímanie sveta a teda mám väčšiu šancu sa naň naladiť...Totiž, dieťa vníma svet ešte len prostredníctvom emócií, rozvíja sa a učí cez spoločnú hru a skúsenosť sveta mu je podávaná našim láskavým resp. citlivým prístupom.

Pre nás rodičov to znamená veľmi veľa práce samých na sebe, veľmi veľa učenia sa o detskom mozgu, vývine a o celom jeho svete. Znamená to pre nás učenie sa novým nástrojom a zručností komunikácie, trpezlivosti. Znamená to pre nás pokoru nebyť dokonalým a veľmi veľmi veľa sebazaprenia sa.

V kontexte situácie s Covid-19, chcem poukázať na to, že sme získali čas na veľmi podstatnú vec, ktorá nám častokrát v bežnom živote uniká pomedzi prsty.

V zabehnutej rutine chodíme na jogu, učíme sa relaxovať, učíme sa spomaliť, športujeme, ventilujeme si hlavu, ideme ku koučovi či psychológovi, otvoríme si fľašu vína, čítame knihy, tvoríme.... robíme toho všemožne veľa, aby sme dokázali zostať v prítomnom okamihu a našu pozornosť preniesli do nejakej konkrétnej činnosti. A práve tieto situácie "oo to je už toľko hodín?" nám dobíjajú baterky a v konečnom dôsledku prispievajú k pocitu šťastia. Možno sa už tu pýtate, čo chcem týmto všetkým povedať ?

V priloženom videu vidíte misku a v nej guľôčku, ktorú v nej rozhýbem pohybom rúk. Započúvajte sa do zvuku, ktorý vydáva - moment roztáčania sa, rozprúdenie energie, zmizne z dohľadu ale je ju počuť a zrazu počujeme spomalenie až sa "precinká" k úplnému zastaveniu (prosím skúste si to doma).


V momente kedy sledujete gulôčku a pozorne sa započúvate do zvuku, ktorý vydáva, sa nachádzate v okamihu prítomnosti, v ktorom neexistuje úzkosť, strach či toxický stres. Existuje iba miska, gulôčka a vy. Presne toto sa deje keď sa snažíme relaxovať- "vypnúť hlavu". Každá bunka tela zostáva vo svojej podstate bez vplyvu myšlienok na minulosť či prítomnosť. Toto je moment, o ktorý nám ide aktivitami v bežnom živote, ktoré sú pre nás momentálne nedostupné. Sme doma.

Alvaró Bilbao, neuropsychológ, vo svojej knihe Detský mozog vysvetlený rodičom (2018) píše: 

"Vážte si chvíle, počas ktorých sa dieťa zabáva kreslením, zoraďovaním panáčikov, budovaním vecí alebo prezeraním si rozprávkových knižiek, pretože schopnosť zahĺbiť sa a stratiť pojem o čase je veľmi cenná z hľadiska šťastia."

Sadnime si a skúsme im uľahčiť prežívanie pocitu šťastia v živote (aj v našich) AJ tým, že im doprajeme momentálne zažiť chvíle "tu a teraz" s našou plnou prítomnosťou.Pretože teraz je tu ten čas, ktorý vraj bežne nemáme. Teraz je čas na usporiadanie priorít. Ukážme im gulôčku s miskou a nechajme ich nech nás učia ako "žiť". Sledujte ich ako sa sústredia, ako sa snažia gulôčku roztočiť, ako sa tešia keď vyletí, ako sa snažia napodobniť krúživý pohyb ...sledujte ako sa im zastavilo všetko naokolo. A dovoľte si byť fascinovaný tým, ako si obyčajná gulôčka s miskou dokáže získať ich plnú pozornosť. 

A zrazu si uvedomíte, že cítite ľahkosť na srdci a to rodičovské úprimné dojatie.... a mnoho ďalšieho, čo už nechám na Vás.

Takže Covid-19, nech už si sem prišiel akokoľvek, veľa životov si si vzal, veľa životov si zmenil, veľa životov si unavil, veľa životov si potrápil, ale nakoniec veľa životov si naučil a inšpiroval. Nech to znie akokoľvek pateticky...Ďakujem, že si niektorým z nás dal možnosť sa (opäť) naučiť, že žiť život "tu a teraz" v zdraví po boku milovaných je vlastne to jediné, o čo nám v skutočnosti ide a doprial si nám pocítiť, že my a naše deti toho veľa nepotrebujeme.

No a už je len na nás, či si túto skúsenosť ponecháme aj keď odoznejú všetky opatrenia, emócie a nabehneme do kolobehu, z ktorého si opäť budeme raz priať vyskočiť.  

Pointa: nájdime v sebe vďačnosť za možnosti, ktoré nám ťažké situácie ponúkajú.